Zvíťazili sme. Voliči si nás vybrali. Slovensko si zvolilo zmenu. Ďakujeme vám.
Toto sú sebavedomé konštatovania štyroch pravicových strán, ktoré sa chystajú vládnuť.
Naozaj je ich víťazstvo také jednoznačné? Je postavenie pravicovej koalície pevné a mandát daný voličmi taký silný, že sa môže ujať moci bez toho, aby ju znervózňoval a zneisťoval strach o stratu vlády?
O silnej vzájomnej nedôvere medzi SDKÚ, SaS, KDH a Mostom-Híd, ba až o obave pred rozpadom koalície, svedčí ich návrh Koaličnej dohody. Navonok proklamovaná pevná jednota je v tejto dohode istená spôsobmi známymi spred roka 1989. Všetky strany koalície sú podľa tejto zmluvy povinné mať spoločný názor, a keď náhodou nie, bude sa o ňom rokovať, kým sa k nemu nedospeje, prípadne sa takýto nejednotný návrh nepredloží – právo veta. Poslanci môžu svoje interpelácie a otázky položiť vláde len s vedomím predsedu poslaneckého klubu. Spontánna diskusia je teda neprípustná. Ak niektorý z koaličných partnerov má výhrady, rozhodne sa až po stanovisku koaličnej rady. Všetko totiž istí a kontroluje, všetky názory zjednocuje a spoločný postup zabezpečuje Koaličná rada. Kľudne sa mohla volať Stranícky výbor, je predsa zložená zo zástupcov každej zmluvnej strany. Ale potom by nielen jej náplň činnosti, ale i jej názov príliš pripomínali časy vlády jednej strany. Tu naozaj nehrá rolu, či vládne jedna, alebo štyri strany. Podstatné je, ako sa vládna moc istí.
Perlička zo záverečných ustanovení – ak sa niektorý z partnerov spojí proti vôli ďalších členov koalície za presadenie návrhu s opozíciou, je to hrubé porušenie práv partnerov umožňujúce odstúpenie od zmluvy a rozpad partie hráčov v tejto dohode. Takže pozor, i keď sú tieto strany programovo rozdielne, podpisom koaličnej dohody sa vzdávajú svojich programových rozdielov, vďaka ktorým získavali hlasy voličov.
Boja sa „víťazi“ len seba? V žiadnom prípade. Boja sa i názorov občanov, ktoré nie sú v súlade s ich pravicovým pohľadom na svet. Vzdelávanie občana, formovanie jeho politických názorov a zároveň jeho ohlupovanie a čičíkanie lacnou zábavou majú na starosti médiá. Veľmi dobre sa tejto úlohy mnohé zhostili hneď po revolúcii po ovládnutí súkromnými spoločnosťami. Programové tézy vznikajúcej vládnej koalície toto formovanie občana podľa vlastnej ideológie chcú vylepšiť. Verejnoprávne médiá sa majú financovať zo štátneho rozpočtu v zmysle hesla: Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Táto krehká koalícia urobí všetko, aby dôkladne manipulovala s občanom, od ktorého si tým chce poistiť víťazstvá vo všetkých nasledujúcich voľbách, a nikdy inak.
Na prvý pohľad prekvapivo odvážne znie i snaha, čo najskôr upraviť tlačový zákon, najmä zrušenie práva na odpoveď pre verejných činiteľov. Verejnými činiteľmi sú predsa i poslanci pravicového zoskupenia. V skutočnosti ide o to, aby na rôzne škandalózne obvinenia, ktoré zalomcujú celou verejnosťou, a ktoré budú určite zamerané len na ľavicových politikov, nemohli obvinení odpovedať. Až tak veľmi sa pravica bojí. Bojí sa slobody slova. A neobstojí tvrdenie, že v prípade nepravdy, môžu sa občania obrátiť na súdy. Kým tie rozhodnú, kým sa obvinení budú môcť očistiť nenápadným, dobre zašitým článočkom, uplynie veľa času, i rokov, a to už možno bude po ďalších víťazných pravicových voľbách.
Bojí sa pravica i svojich voličov? I ich si potrebuje do budúcna poistiť? Samozrejme, uvedomuje si, že mnohých stratila, keď predvolebné sľuby, na ktoré ich lákala, nezahrnula do programových téz. Keď prvoradým zámerom budúcej vlády bolo „uprednostniť spoločný záujem“, teda chuť po moci, pred „niektorými prioritami strán“, či pred „spornými otázkami“, ako pani Radičová vtipne označuje nesplnené sľuby. Takže – „víťazné strany“ sa pomocou médií, i tlačového zákona, chcú postarať aj o to, aby ich pravicový volič mal krátku pamäť.