– Riško, prečo plačeš?
– Lebo Robko zase všetko pokazil. On vždy všetko pokazí!
– A čo sa stalo?
– Ále, rodičia nám kázali upratať piesoček, na ktorom sa hrajeme, …ale nám sa nechcelo.
– A čo oni na to?
– Nahnevali sa. Že nám dali pekné hračky, autičká, lopatky, môžeme si budovať cestičky, domčeky, a my sme hrali, hrali, a keď treba upratať, tak nevládzeme.
– Nevládzete, Riško?
– Nevládzeme, ihrisko je veľké. Preto som si aj zavolal kamaráta Igorka a Belko si zavolal kamaráta Peťka, ale ani oni nám nechcú pomôcť.
– Prečo ste si nezavolali na pomoc aj Robka?
– Ále, teta, nevieš, že s ním sa nechceme hrať, ani na ihrisko sme ho nepustili. Ani rozprávať sa s ním nechceme. Tak sme povedali rodičom, že je nás málo, že my to nezvládneme.
– A oni?
– Nuž, že sa máme dobre poobzerať po ihrisku. Všetci upratujú. Len my nechceme. Že nás potom už viac na piesoček nepustia. A vezmú nám všetky hračky a viac nám ich nevrátia! Tak sme sa vyľakali, no ale tak veľmi, že sme poslali Ivču za nimi. Ona vie ako na rodičov.
– A čo? Vybavila niečo?
– Vybavila, ona tam bola veľmi úspešná.
– A čo vybavila?
– No, že nemusíme poriadne upratať, len tak na oko. Aby sme ten rozrytý piesoček niečím prikryli, aby si iní mysleli, že upratané je.
– A tebe sa ten návrh páčil?
– Hm, tak na polovicu, lebo aj tak som sa z toho celkom nevyvliekol.
– Riško, už sa na ihrisku stmieva, prečo chcete upratovať ako poslední?
– Teta, to je také jednoduché, ty to nevieš? Lebo ak by sa predsa našiel niekto, kto si piesoček neuprace, potom by sme na tom našom už ani my nič nerobili.
– Riško, ale aj tak nechápem, prečo si hovoril, že Robko všetko pokazil?
– Lebo hovoril, že on za nás neuprace, keď sa s nami nemôže hrať. Preto nám rodičia dovolili upratať len naoko. Ale teraz povedal, že si to rozmyslel, že sa k nám pripojí, a rodičia…., bé, ani vypovedať to pre veľký žiaľ nemôžem, nám teda kázali upratať všetko a poriadne, bé…