Úrad práce.
– Nuž a pozval vás už niekto na pohovor?
– Posielam žiadosti, životopisy, a nikde ma nepozývajú… Raz mi zavolali, ale keď si všimli, že o desať rokov idem do dôchodku, tak stratili záujem…
– Čudné, ukážte, ako máte tie papiere spracované. Hmm…Vždy vám vravím, že sa musíte prispôsobiť požiadavkám tých, ktorí zamestnanie núkajú. V životopise vyhoďte všetky dátumy, dôležité je dostať sa na pohovor, tak ich tými číslami neodrádzajte. A čo je to dlhoročná prax, vytvára to dojem, že sa svojich starých pracovných návykov nebudete vedieť zbaviť, prax vždy uvádzajte takú, akú si vyžadujú… No čo ste to tu napísali, pracovali ste na vedúcich pozíciách …, chcete ich vystrašiť, ohroziť? Preč s tým! Prerobte to! Prídete o mesiac.
– Áno. Dovidenia.
Syn.
– Tak čo, ako bolo na pohovore?
– Ale, vyzeralo to sľubne, ale stroskotala som na anglištine.
– Mami, to je jasné, dnes každý hovorí anglicky.
– No nehnevaj sa, hľadali operátorku výroby, načo mi je anglický jazyk, keď budem za pásom spájať drôtiky?
– Spamätaj sa, keď príde majiteľ do firmy, niečo ti povie, a ty mu nebudeš rozumieť? To by bol trapas. Naučím ťa niekoľko fráz. Keď sa ťa nabudúce spýtajú, či vieš anglicky, povedz of koorz a že práve nastupuješ do jazykovky, aby si sa zdokonalila.
– Ale keď ma prijmú a zistia, že viem len tie frázy…
– To teraz nerieš, čo stresuješ, potom dačo vymyslíš…
– Áno, synček.
Sestra.
– Bola si?
– Bola.
– A?
– No čo, dobré, takmer ma prijali.
– Vážne?
– Vieš, je to môj obor, vypadla im nečakane sila a teraz sa majiteľ nevie pohnúť. Bol rád, že prácu ovládam.
– Tak to je fajn.
– Nuž, keď sme sa lúčili, povedal, že mi dá mobil a auto, ale ja som pätnásť rokov nešoférovala, tak to padlo.
– Ale dnes musíš šoférovať, načo si mu to hovorila.
– Ako to načo? Rozbijem auto hneď v prvý deň?
– No a? Veď nie je tvoje. Už viac nehovor, že nešoféruješ, jasné?
– Áno.
Muž.
– Ako?
– Ani sa nepýtaj.
– Zase nič? Čo je to s tebou, už mám pocit, že sa zamestnať ani nechceš.
– Ty mi niečo vyčítaj. Obliekla som sa presne tak, ako si mi kázal.
– Veď to bola dobrá rada. Nič si nepočula o firemnej kultúre? Chceš tam robiť pri výdaji stravy a obliekla si sa ako riaditeľka. Ešteže som si to všimol a že si sa prezliekla. Na pohovor máš ísť oblečená primerane k profesii, o ktorú sa uchádzaš.
– Hej, to bola naozaj dobrá rada. Prišla som tam jediná v pracovnom plášti a oni to vzali ako urážku.
– Potom dobre, že ťa neprijali, keď ani tomu nerozumejú. Len sa ty drž mojich rád.
– Áno, drahý.
Dcéra.
– Čo toľko sedíš za tým počítačom.
– Ale, nič, čo mi vyhovuje, si neviem nájsť. Ani si nemám kam poslať žiadosť o zamestnanie…
– Ukáž, veď tento inzerát je super.
– Nerozumieš, že keď napíšu, že hľadajú človeka do mladého kolektívu, musí byť ten človek tiež mladý? A tu dokonca chcú foto.
– No a? Je mi to jasné. Ty, mamka, si ten pravý človek do mladého kolektívu. Nepodceňuj sa. A fotografiu pošleme moju. Len tam kľudne choď, keď ťa oslovia.
Ja, uchádzačka o prácu.
Pozvali ma. Idem. Od včera som blondína, od rána hrubo nalíčená, s problémom som sa vtrepala do dcériných nohavíc a úspešne som sa pri odchode z domu vyhla susede, aby ma nezbadala. Som pripravená na pohovor. Empaticky vycítim, či mám zástupcovi zamestnávateľa podať ruku, alebo si to on nepraje, či si mám zložiť kabát na stoličku, alebo pohovor absolvovať v kabáte, či si mám sadnúť, alebo stáť, či mám rozprávať, alebo len počúvať, prikyvovať, sľubovať, usmievať sa… Určite nezabudnem vypnúť mobil. A určite, ani keby ma mučili, nezmienim sa o svojom vzdelaní, praxi, doterajších úspechoch a svojom IQ, aby som nedajbože v nikom nevyvolala pocit ohrozenia.
…
Už som doma. Nezlyhala som. Ale ten personalista, ten to nezvládol. Rozčúlil sa, skolaboval… Firma hľadá nového personalistu. Prihlásim sa. Mám oproti ostatným uchádzačom jednu výhodu. Spoznala som ich firemnú kultúru. Ten človek tak búchal päsťou do stola, kým mu prišlo zle… Takže tentokrát tam budem búchať päsťou po stole i ja. Ak ma neprijmú, aspoň sa mi uľaví.