Pred Gorilou:
– Počúvaj, Veľký Brat, nejako sa nám to na Slovensku vymyká z rúk. Ľudia sú nebezpečne otrávení a znechutení. Uvedomujú si, že pracujú vo fabrikách, ktoré im nepatria, nakupujú v obchodoch, ktoré im nepatria, nosia si domov výrobky, ktoré nevyrobili, jedia potraviny, ktoré nevypestovali… A mnohí z nich ani nerobia, ani nenakupujú… Niečo s tým treba urobiť! To nie je dobre, ak sú ľudia nespokojní. Ešte si nás začnú všímať…
– Tak ich zabav! Zaplav ich bulvárom, nech vedia čo s kým a kde robia ich celebrity, do seriálov daj viac sexu, gejov a potratov, do správ viac vrážd a nehôd…
– Už ani to ich nebaví.
– Nespokojnému dieťaťu kúpia rodičia hračku. Tak dajme hračku i my. Nie takú obyčajnú, niečo veľkolepé. Napríklad obrovskú chlpatú Gorilu. Aby ju každý videl, každý o nej vedel. A postaraj sa, aby ju tie naše média poriadne zviditeľnili. Gorila nech je všade. Nech si ju ľudia nájdu v domácnosti, na uliciach, pri pive, nech sa o nej rozprávajú, nech sa pre ňu pohádajú, i pobijú… To bude nových zážitkov!
Po prvom proteste:
– No, Veľký Brat, poviem ti, mal si dobrý nápad. Národ pookrial. Ľudia sa začali organizovať, diskutovať, s elánom vyšli do ulíc. Myšlienka, že dokážu niečo zmeniť, ich úplne zmenila. Napriek mrazom stoja na námestiach a skandujú. Domov chodia uzimení, unavení, ale spokojní, že urobili niečo pre budúcnosť.
– To je dobre. Len pekne manipuluj. A našepkávaj ľuďom, po čom majú túžiť.
– Všetko je zariadené, máme nezávislé hovorkyne, počúvajú ma na slovo.
Po druhom proteste:
– Tak ako, nadšenie pokračuje?
– Trochu ochablo. Niekoľkí organizátori sa odtrhli, aj ľudí už prišlo menej…
– Len sa neprezraď, aby ľudia nezačali byť podozrievaví.
– Veď to, rozšírili sme požiadavky, ktoré predkladáme národu a možno niektorá trochu škrípe. Ale vieš, toľkých som do Gorily namočil, že keď prišli s prosbou, aby som im na oplátku pomohol s Harabinom, tak som súhlasil, a keď chcú prokurátora, tak nech po ňom volajú. Veď kto ich bude chrániť, keď sa to všetko skončí.
– Len opatrne, opatrne… A ak chodí menej ľudí, pošli tam umelcov. Máte dosť mojich verných. Napríklad taký Rasťo. Pred rokmi veľmi obetavo podporoval Mikiho. Miki zvíťazil, ochotne nám pootváral všetky dvere a doteraz sa teší z nášho poďakovania. Ale na Rasťa sa zabudlo. Zavolaj ho, aj pomôže, aj sa trochu zviditeľní.
– Dobre, dobre, lenže on je taká ľudová zábava, treba aj niečo intelektuálne.
– Nie je to problém. Pozvi niektorého zo spisovateľov, ktorí verne šíria moju kultúru. Môže to byť Michal. Ten dokonca na vlastné náklady podporoval Ivetkinu kampaň. Oslov ho! Nech si ho národ všimne, taká reklama ho určite poteší.
– Keď už tak našim pomáhame, mohli by sme i Hedvige. Ja viem, má plný trezor zlatých malín, ale občas niekto na ňu škaredo zazrie a ona je taká citlivá mladá žena. Nemohli by jej ľudia na námestí zatlieskať? Len tak, pre radosť.
– Nech jej teda zatlieskajú. Ale kto ich vyzve?
– Myslel som na Zuzku z Aliancie férových hier, veď ju dobre platíš.
– Tak ju požiadaj. …Ale nejako sa nám tá Gorila predsa len politizuje. Bolo by dobré vyvážiť ju niekým nezávislým.
– Na to je dobrý Fedor. Je taký nezávislý od Slovenska, že žije v Čechách, ale keď bolo treba, vždy pribehol. I teraz ti rád poslúži, …ak sa odváži…
– Zavolaj ho! …Teraz som už spokojný. Pekne sme to namiešali. To sa budú Slováci pozerať. Choď a všetko zariaď.
Po treťom proteste.
– Vitaj, čo je nové?
– Ech, Veľký Brat, neidem s dobrými správami. Asi sme to trošku prehnali, Slováci niečo šípia. Prestali Gorile veriť. A tak dobre sme to s nimi mysleli…
– Prestali jej veriť? Nehovor. To je hrozné! Toto sa môže stať len na Slovensku.
– Ľudí je na námestiach stále menej, nadšenie sa stratilo.
– Tak ja im hodím ilúziu a oni si ju nevážia? To je drzosť! Už to viac nezopakujem! Načo som strácal čas. Mám dosť svojej práce. Ešte stále sa dá na Slovensku nájsť niečo vzácne, čo si chcem potichu šuchnúť do vrecka. Nechaj Gorilu nech sa sama zničí a teraz sa už staraj o voľby.
– Ako povieš, Veľký Brat.
– Urobíme to takto…